LV: Prdlajs zahradni restaurace... Art Basel je to spravne misto. Do nedele. Ja chtel jit dneska odpoledne, ale dnes to nejde, tak tam budu nejspis taky v nedeli.
Jinak mi prijde, ze jsi nejspis nevzal na vedomi druhy odstavec meho posledniho prispevku, tak si dovolim byt tak arogantni a postnu jej sem znovu:
"Staci se zamyslet nad tim, jak propastne rozdily v ucinku mohou byt napriklad mezi dvema fotografickymi portrety, byt se u obou muze jednat o hyperrealisticke znazorneni jakesi skutecnosti."
Nebo jeste polopaticteji: co maji spolecneho portrety od Loretty Lux, Saudka, Nan Goldin, Richarda Avedona, J. P. Witkina, Bettiny Rheims nebo jihlavskeho Vilimka?
Spravne, krome toho ze na vsech je zobrazen "fotorealisticky" nejaky clovek, uz dalsiho nic.
Nejvetsim problemem vetsiny fotografu je domnenka, ze fotografie je cosi specialniho, na co se nevztahuji zakony platici jinak pro vsechny ostatni umelecke discipliny.
Fotografie je vyrazovy prostredek, nic vic, nic min.
Jestli je nejaky obraz fotorealisticky namalovan, nakreslen nebo vyfotografovan je uplne putna. Co jedine se pocita je fakt, zda je ten obraz dobry.
Zajed si nekdy na ART, Vlku. Tam to co se tu snazim komplikovane a pravdepodobne neuspesne vysvetlit pochopis behem nekolika hodin. Art zmeni tvuj pohled na svet ktery nas obklopuje, a zcela urcite i na fotografii. Troufam si tvrdit, ze prestanes i vkopirovavat okraj filmu na printy :-)
K tomu jazzu: nevim ted jak to rict nejak duchaplne, ale to o cem pises, to jak nekdo dokaze vzit jednoduche tema a pomoci sve virtuosity z nej udelat cosi skveleho, to je hezka myslenka. Nicmene jako znalec mi jiste das za pravdu, ze nekdy je vysledkem i cosi pro co ja osobne pouzivam vyraz "exhibicni onanie". Clovek slysi jak ten muzikant za kazdou cenu tu svoji - nekdy neexistujici - virtuositu na tom nebohem, za nic nemohoucim tematu znasilnuje. Ten rozdil mezi nekym, kdo to ma od panaboha a hraje to aniz by o tom premyslel, a nekym, kdo to ma upocene okoukane je slyset i tady, stejne jako treba v barokni komorni hudbe, ktera nekdy je prikladem naprosto mechanickeho a neinvencniho poslepovani temat, ktere pouze diky zpusobu prednesu komornim souborem najednou dostane cosi jako fazonu..
Styl je omacka, Vlku. Bez omacky sice svickova neni svickovou, ale hovno s omackou taky nebude ono.
Rozplyvat se nad stylem kresby nebo malby je stejne infantilni jako nevidet pro barytovy fineprint fotografii samotnou.
Povazovat jakykoli styl - pro mne za mne fotorealisticky, kubisticky nebo co ti prijde na mysl - za menecenny (omalovanky) je vyrok ktery radim do sousedstvi "fotografie dokumentu je hodnotnejsi nez aranzovana" nebo "fotografie digikamerou nikdy nemuze byt tak dobra jako na film" popripade "prave umeni nikdy nemuze vzniknout jako komercni prace"
lv: jedna vec su osobne preferencie a druha pohlad z odstupu.
prirovnanie k jazzu - ja trebars nezerem milesa davisa. proste si ho doma nepustim, lenze samozrejme nemozem tvrdit, ze hraje sracky. jeho prinos pre muziku je ohromny a on sam hraje fantasicky. len ja si proste radsej pustim ine veci. npr. marsalisa, fergusona a tak..
vo vytvarnom umeni je to podobne, hlavne v tom sucasnom. pretoze klast tu do opozicie k sucasnemu umeniu impresionistov je ako klast k sucasnym hudobnikom do opozicie hudbu 19teho storocia...
konkretne ja napriklad nezeriem obrazy od kupku, to ale predsa neznamena, ze to nie je umenie a budem sa vyjadrovat v zmysle - to su take obrazy podla pravitka :)
LV: ja bych s tim tak uplne nesouhlasil, ale jako nazor to samozrejme ma pravo na existenci.
Staci se zamyslet nad tim, jak propastne rozdily v ucinku mohou byt napriklad mezi dvema fotografickymi portrety, byt se u obou muze jednat o hyperrealisticke znazorneni jakesi skutecnosti.
U obrazu hraje samozrejme styl malby velikou roli, ale presto i tady to neni rozhodujici zalezitost, ktera zpusobi zda mne najednou zamrazi ci nikoli. Styl malby je srovnatelny s pouzitim vselijakych modnich omacek ve fotografii, typu pinhole, holga, polaroid, vkopirovani ramecku, okraju filmu nebo specialne zkreslenych barevnych palet.
Samo o sobe to dobry obrazek neudela, ale dobre pouzite to muze ucinek uz beztak dobreho znasobit.
Laicka verejnost ovsem takove triky sezere i s navijakem a zasnene vzdycha nad tim, "jak byl ten Vincent vasnivej".
Jinak, Helnwein byl jeden z prvnich kteri si tu hyperrealitu privlastnili, spolu treba s Franzem Gertschem, a u nej to ma taky svy obsahovy a kontextualni opodstatneni. Kdyz si jeho veci ale prohlidnes systematicteji, zjistis ze temer pokazde s tou "fotografickou" realitou zacne subtilne nakladat po svem.
Konecne, z teze "realisticka malba jsou omalovanky" nevim jestli se mam smat nebo brecet :-)
Milane, to je takovy klam. Kdyby ses trochu zabyval malbou, tak nakonec zjistis, ze udelat sterilni hyperrealisticky obraz podle fotografickych podkladu je snazsi, nez namalovat obraz s uslechtilymi (autorsky nezamenitelnymi) viditelnymi tahy stetce, jako to umel napr. Paul Cézanne a rada dalsich znamych i neznamych geniu...
Hladke vymazlene hyperrealisticke malby jsou spise cosi jako omalovanky...
jj. tohle je pro me naprosto nepochopitelny, jak tohle nekdo dokaze namalovat. ja umim takovy ty postavicky z car s peti prstama. tohle bych nedal ani za milion let.
TH, ano, urcite je zajimave, kdyz malir ovlivni fotografy (to neni v dejinach poprve), ale subjektivne dodam, ze "umelohmotne vyhlazena" hyperrealisticka malba neni pro mne (prestoze to po remeslne strance obdivuji).
(teda mozna tam bude mit i nejake fotky, ale to nevim)
I kdyz - to je take fakt - mam rad nektere jine hyperealisticke malire - takove, ktere maluji tak, ze to vypada jako uplne obycejna vyfocena banalni momentka z ulice apod.(divak na prvni pohled obvykle ani nepozna, ze to neni fotka, ale malba - je v tom takovy temer zenovy zert - vyuka v trpelivosti a zacvicovani v zabijeni casu a akceptovani zmaru), ale ted nevim jejich jmena...
u Helnweina je sice sympaticke, ze je angazovany - ze bojuje proti nasili a tak, jenze na mne paradoxne jako nasili pusobi prave ty jeho "umelohmotne" obrazy...
vnimam je predevsim jako hyperdokonale kyce...
chapu, ze kyce paroduje, ale to je pro mne malo...
i kdyz treba ten slavny jeho autoportret s obvazanou hlavou a vidlickami v ocich je fakt silny...
ale neprekroci to stin podbiziveho pop-hyperrealismu...
nic pro priznivce zive malby - nic pro gurmany tahu stetcem...
je to takova spickove provedena podbiziva komerce...
Helnwein, imho hodne moc kopirovanej typek, vetsinou lidma, ktery jdou hrozne "po povrchu" - ale helweinovi ty fotky proste verim, coz je u tohodle stylu asi to nejdulezistejsi.
No, on predevsim asi neni pro nekoho kdo se nazyva fotografem dost nobl, ponevadz on foti spis jako vedlejsak, vetsinu stezejnich veci kresli (fantasticky!) nebo maluje :-)
Fotoprojekty ktery byly jenom v podobe fotografii byly treba ty detsky portrety v nadzivotni velikosti, ty bych nekdy videl rad in natura.